Volám sa Vlado a mám málo času. Asi nikomu nemusím vysvetľovať, čo to znamená, veď všetci to poznáme. Vlastne si ani nepamätám, kedy som niekoho počul hovoriť o tom, že má času dosť…..zaujímavé.

Pred viacerými rokmi som v Prahe založil a organizoval Volunteering – skupinu ľudí, ktorí chodili navštevovať jeden hospic/dom dôchodcov. Chodievali sme tam tak raz týždenne v sobotu, kedy sme sa poprechádzali a porozprávali, vypočuli sme si úžasné príbehy, pomohli sme s kŕmením, no hlavne sme dávali ľuďom radosť!!! Ako? Také ťažké, také jednoduché a také krásne zároveň!

Také ťažké, pretože aj vtedy sme mali málo času a každý hľadal pár voľných hodín, ktoré by mal iba pre seba. A tieto voľné hodiny v soboty doobeda sme zrazu mali venovať úplne cudzím ľudom….šialené! Určite si viete predstaviť tie výhovorky, keď som na toto bláznovstvo volal kamarátov: nemám čas, musím sa učiť, musím doma upratovať. No našli sa aj úprimnejší, ktorí povedali, že na tieto veci nie sú alebo jednoducho, že sa im nechce…. Chápem.

Také jednoduché, pretože tam stačilo iba prísť, iba tam byť, iba sa na tie staré, zvráskavené a pekné tváre usmiať. A úsmev sa vrátil ako bumerang. Zrazu totiž do tej ich každodennej monotónnosti prišli mladí, slušne oblečení fešáci, ktorí prišli za dedkom a babkou a opýtali sa ich, či sa chcú prejsť alebo pokecať….
Také jednoduché. A aké odozvy to vyvolalo!!! Zrazu sa babky išli učesať a upraviť. Nečudoval by som sa, keby sa aj líčili – už si nepamätám. Raz si mysleli, že sme nejaká delegácia z ministerstva J
Keď som kŕmil jednu babku a práve sme dokončili polievku, prišla sestrička s druhým chodom a udivene sa na nás pozrela a povedala: „Veď tá babka nikdy neje polievky…“ Možno som jej pripomínal vnuka, ktorého už dlho nevidela. Neviem. Odo mňa však tú polievku zjedla.

Také krásne, pretože to bolo win-win: každý získal. Dedkovia, babky i my sme mali radosť. Veď to poznáme: radosť plynúca z dávania radosti sa nedá opísať. Bolo to krásne aj pre ľudí, ktorých sme tam stretli a pre príbehy, ktoré sme si vypočuli.
Kedy ste mali možnosť rozprávať so stoštyriročnou babkou spomínajúcou na vypuknutie prvej svetovej vojny? Počuli ste rozprávať starého jednoduchého dedka o tom, ako sa s ním za jeho junáckych čias rozišla jeho milá po tom, ako je povedal, že má oči ako kráva? Následne sa ma opýtal: „Pane, viděli jste někdy kravský voko? Nejkrásnejší na světě!!!“ J No comment
Po návrate z týchto návštev nikomu ani nenapadlo, že musel niečo obetovať. Odchádzal totiž s tým, že veľa dostal. A niekde hlboko vnútri cítil, počul, vedel: „Stálo to zato!!!“

Od toho uplynulo už asi päť rokov….

Ale toto všetko sa mi vynorilo v mysli, keď ma kamaráti zavolali na Periférie. Čo to je? Vlastne ide o to isté. Vedieť odovzdať svoj drahocenný voľný čas, aby ste ho darovali úplne neznámym ľuďom.

Ako sa to asi stane každému, hneď som mal naporúdzi veľa dobrých výhovoriek: práca, oddych, rodina, šport, čítanie, upratovanie, nákupy, čas len pre seba….
Našťastie mi pamäť ešte celkom slúži a spomenull som si na tú radosť z dávania, na to naplnenie, na ten hlas: „Stálo to za to!“

Tak som to riskol a povedal som si: „Vlado, skoč!“ A išiel som do toho. Tiež mi k tomu pomohlo, že ma tam pozval jeden dobrý kamarát a nechcel som sa pred ním vyhovárať. Vždy mám z výhovoriek trápny pocit, o to viac pred kamarátmi.

A tak sme sa s kamarátom ocitli v jednom domove sociálnych služieb, nahlásili sme sa na vrátnici a potom na druhom poschodí. Pridelili nám jednu pani a pána na vozíku spolu s jedným pánom, ktorý vyzeral trochu dezorientovaný.

Keďže bolo krásne počasie, prechádzali sme sa po záhrade, užívali si slnečný kúpeľ a snažili sa nadviazať dialóg. Zistili sme, že pani Katka – tú som vozil ja – je zo Záhoria, zomrel jej muž a v priebehu minulého roka prišla o zrak. Takže nevidí. O druhom pánovi na vozíku viem iba to, že mal veľmi chrapľavý hlas a ťažko sa mu rozprávalo. Ten trochu dezorientovaný pán chodil s nami a hovoril o tom, ako bol futbalistom a pracoval v Dubnici.

Keďže záhrada nebola veľká, chodili sme dokola, hovorili o kvetoch, ktoré už kvitnú, o tom, čo tam títo ľudkovia po celé dni robia/nerobia, o tom, kde pracujeme my. Zrazu sme prišli ku kríku pod ktorým ležali tri mačky. Mačky mám veľmi rád a tak sme popodišli k nim a povedal som hlavne tej pani, ktorú som viezol: „Pozrite, mačky!!! Pekné, nie?“ „Ja nevidím,“ povedala pani Katka tónom trochu sklamaným, trochu smutným a možno aj trochu nervóznym. Veď mi to povedala pred chvíľou…. „Vlado, si pako!“ – pomyslel som si a išli sme ďalej. Zrazu ma napadlo, že nie každý má to šťastie a môže vidieť tak ako ja.

Potom sme zistili, že pani Katka rada spieva a tak sme si zanôtili zopár ľudoviek. Tak sme si spievali s Katkou, s kamarátom, s trochu zmäteným pán a zrazu sme zistili, že ten druhý pán nespieva. Potom prišla moja druhá trápna otázka: „Vy nerád spievate?“ „Nemôžem,“ povedal svojím chrapľavým hlasom. Jasné, veď som si mohol všimnúť, že sa snažil a spieval iba pohybom pier. „Aha“ Druhá trochu trápna situácia… Ale som preto o trochu vďačnejší, že si môžem zaspievať svoje obľúbené pesničky od Nohavicu. Niekto totiž nemá to šťastie…

Trochu zmätený pán nám povedal, že on by už rád išiel na izbu, bo sa o chvíľu bude podávať obed. „V pohode,“ povedal som mu predpokladajúc, že sa od nás iba odpojí a pôjde spokojný do svojej izby. „Ale ja do izby netrafím.“ „Aha“- povedal som zasa, dúfajúc, že už dnes viac nespôsobím nijakú trápnu situáciu. Tak som pána odprevadil na izbu a vrátil som sa k svojej partii. Zasa som ale objavil Ameriku: nie každému už hlava slúži na 100 percent a nie každý sa vie vrátiť domov.

Toľko „amerík“ človek dokaže objaviť za jedno dopoludnie.

Zrazu nás jedna pani poprosila, či by sme s ňou mohli ísť do obchodu na nákup. Do Kauflandu, pretože iba tam majú jej telové mlieko, odlakovač a lak na nechty. Tak sme súhlasili a pani sme sprevádzali. Tiež si kúpila pančuchy a slamený klobúk, pretože ten, čo mala na hlave, už bol podľa nej starý. A našli sme ďalšiu ameriku, aj staršie dámy chcú vyzerať pekne….

Po tom všetkom sme sa so všetkými rozlúčili a sľubili sme, že prídeme čoskoro. Snáď ani nabudúce nevyhrajú výhovorky….

Tak sme s kamarátom cestou domov sedeli v električke, trochu sme sa rozprávali a trochu premýšľali. Štastní, že nevyhrala lenivosť, nezáujem, pohodlnosť a že máme možnosť na vlastnej koži zažívať pravdu Ježišovych slov: „Blaženejšie je dávať ako prijímať.“ (Sk 20, 35)

Skutočne, stojí to zato!!! Skúste a presvedčte sa! P.S. Z daného sociálneho zariadenia nám v pondelok poslali mail s poďakovaním za to, akí sme boli milí a ochotní pomôcť. A tak radosť pokračuje aj v priebehu týždňa

Categories: Nezaradené

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *